TerinkaH

Prečo takýto nadpis? Na začiatok som len chcela poukázať na to ako fungujú dnešné média. Titulky sa často využívajú na získanie pozornosti čitateľa. Počet klikov na môj blog vzrástol a teraz už môžem písať o tom, o čom som skutočne chcela.

Patrím k ľudom, ktorí si dennodenne prezerajú facebook. Na druhej strane patrím aj k tým, ktorí by bez neho vedeli žiť. Všetci to dobre poznáme, na facebooku sú rôzne príspevky, ale jeden ma donútil zamyslieť sa. Bol to obrázok so svietiacou pouličnou lampou a k nej bolo napísané: „Znak toho, že máš ísť domov.“

V tom momente som si spomenula na moje detstvo. Som rada, že bolo bez dnešných výdobytkov technológie a tak rozšírených sociálnych sieťach. Môj prvý mobil som dostala asi v 13 rokoch a to len preto, že som začala chodiť na jazykovú školu mimo môjho bydliska. Každý večer cez prázdniny som bola von s kamarátmi. Zotmelo sa, rozsvietili sa pouličné lampy a musela som ísť domov. Televíziu som pozerala iba zriedka, jedinú sociálna sieť, ktorú som používala bol pokec.sk. Netrávila som tam veľa času, viac pre mňa znamenal čas strávený so skutočnými priateľmi. Na školskom ihrisku sme hrali rôzne hry – volejbal, futbal, vybíjaná. Zabávali sme sa a to všetko bez technológii.

Dnešné deti? Zobudia sa, idú do škôlky alebo školy. Vrátia sa domov a prvé na čo myslia je: rýchlo si zapnúť playstation alebo počítač a hrať hry. Ok, keby to boli klasické detské hry, ale často sú to tie, ktoré by som nehrala ani ja. Rôzne hry, v ktorých hlavnou úlohou je strieľanie ľudí. Mimochodom, v mnohých prípadoch to vyzerá dosť reálne. Zombíci pobehujúci okolo, pouličné bitky, princíp toho „ak sa ti niekto nepáči, odstreľ ho.“ Po troch hodinách si možno vezmú hračkárske zbrane a začnú strieľať do všetkého čo vidia. Ak nie, pokračujú v hraní hier na počítači ďalej. Často je to až za hranicou normálnosti.

V mobile sa orientujú lepšie ako niektorí dospeláci. Čo nie je zlé, ale v porovnaní s našou generáciou prinajmenšom zvláštne. Malé deti, ktoré nie sú ani len v škôlke už majú svoj vlastný mobil. A ak nemajú prosíkajú od každého, aby im ho požičal. Nemajú problém vyroniť slzičky v prípade, že by ste im povedali nie.

Samozrejme ani naša generácia na tom nie je o nič lepšie. Mnohí máme mobil v ruke od rána do večera. Využívame rôzne aplikácie ako – snapchat, instagram, facebook. Pridávame fotky, častokrát dosť odhalené, a čakáme na LIKE. Čím viac LIKE tým lepšie, s pravidlom: menej ako 30 LIKE –  automatické vymazanie príspevku. Tú hanbu pred ostatnými, cudzími, ľuďmi si nemôžeme dovoliť. Dávame si viac záležať  na tom ako vyzeráme pred tými, ktorých nepoznáme ako pred vlastnými. Svoj dokonalý svet si budujeme vo virtuálnej podobe a na ten reálny kašleme. Všade kam vstúpime hľadáme pripojenie k internetu. Dnes ma už ani neprekvapí, ak si niekde sadnem a vidím skupinu kamarátov pri pive. Na tom by nebolo nič zlé až na to, že všetci majú v ruke mobil a medzi nimi prevláda ticho.

Samozrejme musíme brať do úvahy aj to, že technológia sa každým dňom sa zlepšuje. Iné to bolo pred 20 rokmi a iné dnes. Ľudstvo ide dopredu a sú tam rôzne iné faktory, ktoré ovplyvňujú vyššie opísané správanie. Mám 22 rokov a jedno si však neviem predstaviť – aké to bude, keď ja budem mať 60 rokov? Aká bude doba? Aký bude pokrok v technológiách? V akom svete budeme žiť?

Nechcem, aby naša generácia bola poslednou, ktorá zažila dobré anti-technologické detstvo.